Už od malička sa učíme náš materinský jazyk, učia nás, čo každé slovo znamená. Slovám pripisujeme konkrétny význam a emočný náboj, vďaka čomu sa vieme socializovať a komunikovať s inými ľuďmi. Občas sa však komunikácia nevyvíja úplne podľa našich predstáv a premýšľame, že to, čo sme chceli povedať, sme možno mohli povedať aj inak.

Vymenujem tri príklady, s ktorými sa stretávam najčastejšie a ktoré vedia narušiť komunikáciu, vierohodnosť slov alebo mienku človeka o samom sebe.

ALE

Priraďovaciu spojku ale, vyjadrujúcu odporovací vzťah, nemožno kvôli jej významu z komunikácie takmer vylúčiť. Je až príliš mnoho viet, kde ju využívame. Stále si však vieme dať pozor, kde ju použijeme a kde nie.

  • Si v pohode chalan/dievča a je s tebou zábava, ale nie si môj typ.

Ak počujete takúto vetu, viete, že prvá časť je predslov a zmiernenie pravdy, ktorá nasleduje po ale. Pravda je, že nie si môj typ a nechcem ťa. Práve spojka ale odporuje časti "si v pohode chalan/dievča". Vy už dokonca aj tušíte, keď počujete tie prvého slova, že toto nebude mať dobrý koniec.

Čo v skutočnosti hovorím? Že musím tu pravdu zaobaliť, aby sa náhodou neurazil. Tým mu dávam najavo, že je slabší a neunesie tú pravdu, alebo chránim sám/samu seba, lebo nechcem riskovať konfrontáciu. V skratke je to "milé klamstvo". Ak sa sami seba opýtate, akým štýlom by ste chceli byť odmietnutý - s omáčkami alebo bez omáčok?

Možno si to aj pasívne uvedomujete, keď sa rozprávate s človekom, ktorý vám povie v každej vete 10-krát slovko ale, že vám tak dáva najavo, že nemá pevné stanovisko.

Tu je niekoľko príkladov, kde v A používame ale, B je bez ale.

  • A Text sa mi páči, ale toto by si mohol odstrániť.
  • B Skús odstrániť ešte toto a bude to lepšie.
  • A Áno, mal som umyť riad, ale zavolal mi Laco a zabudol som na to.
  • B Prepáč, zabudol som, nabudúce si dám pozor.
  • A Viem, že meškám, ale zdržal som sa doma, lebo...
  • B Prepáč, že meškám.
  • A Si v pohode chalan/baba, ale nie si môj typ.
  • B Ďakujem ti za stretnutie, necítil/a som sa však pri tebe dobre, lebo (môžte vymenovať dôvody )... Takže už sa nestretneme. Ahoj.
  • A Chcel som ti povedať pravdu, ale vždy niečo do toho došlo a nebol správny čas ti to povedať.
  • B Prepáč, zachoval som sa nečestne, asi som sa bál tvojej reakcie, lebo (môžte povedať, prečo ste sa báli, na základe akej skúsenosti ).

Odpovedzte si sami - bolo by pre vás lepšie, ak by sa s vami komunikovalo priamo a korektne, alebo tak, že druhá strana si bude nechávať vždy "zadné dvierka" alebo výhovorky. Treba brať na vedomie, že druhá strana môže toto robiť nevedome, no viete ju na to upozorniť, že chcete, aby sa s vami rozprávala úprimne. Ak ste si blízki, tak si prejavte úctu navzájom.

Nasledujúca veta je pre mňa pochopiteľná so spojkou ale.

  • Ak budete investovať, do mesiaca máte šancu na dvojnásobný zisk, ale bude to pre vás znamenaťaj vyššie riziko.

Vidíme, že pred aj po ale sú pravdivé výroky, ktoré sa navzájom nevylučujú.

Neviem

Slovíčko neviem je v našom slovníku časté, poďme sa preto pozrieť, čo to spôsobuje v komunikácii.

  • Koľko je hodín? - Neviem - niečo však predsa len viete, viete sa pozrieť na oblohu a viete odhadnúť, koľko asi je. Občas sa však bojíme a ak nevieme 100 % odpoveď, radšej ju nevyslovíme a týmto slovom konverzáciu uzatvoríme. Ako by to však vyzeralo, ak by sme na všetko odpovedali neviem? Asi dosť nudne...
  • Kto je premiér Estónska? - Neviem - áno, v tomto prípade si myslím, že je to správne použité, lebo nemám o tom žiadnu informáciu a ani ma to nezaujíma.
  • Pôjdeme spolu von? - Ešte neviem - ale viete, ak by ste naozaj chceli, tak sa zariadite. Tým, že hovorím neviem, tak v preklade to znamená, že ak mi nič do toho nepríde, možno pôjdem, ale u mňa si až posledný v poradovníku... Človeka na druhej strane tak držíme v neistote, lebo nevie, ako sa má zariadiť. Neskôr môže z toho vzniknúť konflikt.

Zhrnutie neviem - ak naozaj neviem a nemám sa čoho chytiť, tak je to v poriadku. Ak používame v konverzácii často neviem, dávame druhej strane najavo, že sa nám nechce namáhať, ísť hlbšie do seba a strácať čas pátraním po informáciách. Je mi ľahšie povedať neviem, veď druhá strana bude možno poznať odpoveď. Ak dostanem otázku, minimálne sa mi v hlave utvorí nejaká informácia alebo predstava o danom subjekte. Od toho sa viem odraziť a ukázať, že so mnou sa dá rozprávať o čomkoľvek a mám záujem obohacovať túto konverzáciu, aj keď 100 % informácie nevlastním.

Snažím sa, alebo je to ťažké

Snažím sa - čo to vlastne znamená? Dá sa v živote snažiť? Podľa mňa možno danú činnosť buď robiť alebo nerobiť. Snažím sa často využívam vtedy, keď som niečo mal urobiť a nerobím to, tak sa ešte "snažím". Aby som sám seba ochránil, že už som skoro v polovici snaženia dosiahnuť svoj ciel :-) . Toto slovíčko by som úplne vyhodil zo slovníka.

Je to ťažké - čo počujete, keď dostávate od druhej strany informácie, ako je všetko ťažké, namáhavé, komplikované?

  • Vieš, je to strašne ťažké vychovávať dieťa.
  • Je náročné stíhať prácu a ešte sa venovať aj športu.
  • Mám to v živote ťažké.

Prečo máme potrebu dávať vedieť druhej strane, že život je ťažký?

Prestaňte hovoriť vety, ktoré vás oslabujú. Hovoríte o sebe, že ste špeciálny prípad a ešte zaťažujete okolie, že na vás treba brat ohľad.

Myšlienka na záver

Ak z troch uvedených príkladov vyberiem to najdôležitejšie, vychádza mi nasledovné:

  1. Buďme k sebe úprimní.
  2. Nepodceňujme sa.
  3. Dajme jasne najavo svoj terajší postoj.
  4. Namáhajme sa pri pátraní po informáciách, obohatíme seba aj svoje okolie.
  5. Možno práve nevlastníme 100 % informácie, to však neznamená, že si naše myšlienky nezaslúžia byt povedané.
  6. Nezhadzujme sa a nedávajme druhej strane zámienky, aby sa na nás pozerali zhora.